Obec vo víre vojen a sociálnych zápasov /1800-1849/

Zhoršenie postavenia nižších spoločenských vrstiev v prvej polovici 19. storočia viedlo k nespokojnosti poddaných, ktorá vyvrcholila vo Východoslovenskom roľníckom povstaní v roku 1831 a v rade menších nepokojov.

V lete roku 1831 poznamenali obec ťažko dve tragické udalosti. Prvá bola cholerová epidémia a vzápätí Východoslovenské roľnícke povstanie. Až do tohto roku Európa choleru nepoznala. Táto zákerná choroba sa objavovala iba v Ázii, najmä v Indii. Nové infekčné ochorenie malo veľmi rýchly priebeh a hneď v prvých dňoch si vyžiadalo veľké množstvo obetí, najmä z nižších vrstiev obyvateľstva. Všetky známe lieky sa ukázali ako neúčinné a podstatnejší význam nemali ani opatrenia úradov na dezinfekciu zdrojov pitnej vody a izoláciu postihnutých oblastí. Epidémia prepukla plnou silou, hlavne na hospodársky a sociálne zaostalom vidieku, kde doslova kosila chudobné roľnícke obyvateľstvo.

Začiatkom augusta zachvátila epidémia aj obec Rudlov. Prvý výskyt v obci sa zistil 22.7.1831. Do 27.8. v Rudlove zomrelo na choleru 54 občanov rôzneho veku. Priebeh epidémie skomplikovalo rozšírenie pochybného prípravku, ktorý poverčivému obyvateľstvu napriek zákazu predával Ihnát z Jastrabia. Na mnohých miestach bola cholerová epidémia iba predohrou a vlastne jedinou z hlavných príčin Východoslovenského takzvaného cholerového sedliackého povstania. V skutočnosti mal sociálny výbuch hlbšie príčiny, ktoré spočívali v hospodárskom a spoločenskom vývine v predchádzajúcich rokoch. V dôsledku zaberania sedliackej i obecnej pôdy a sceľovania pozemkov od začiatku storočia značná časť roľníkov schudobnela a nebola schopná plniť si povinnosti voči vrchnosti, pričom stále narastal počet želiarov. /Želiar – vlastnil dom, ale nemal žiadny pozemok, podželiar – nemal ani dom, ani pozemok, sedliak – poddaný s pridelenou zemepánskou pôdou/. Situáciu najchudobnejších vrstiev komplikoval hlad a nemilosrdné vymáhanie dávok a roboty zo strany vrchnosti. Epidémia bola vlastne iba vyvrcholením tohto utrpenia a stala sa bezprostredným podnetom k živelnému povstaniu. Skutočnosť, že dovtedy neznámej chorobe padali za obeť práve príslušníci najchudobnejších vrstiev a v oveľa menšej miere jej podľahla šľachta, farári, úradníci a židia, viedla ku vzniku takzvanej trávičskej povery. Podľa nej príčinou vysokej úmrtnosti poddaných nebola cholera, ale sami páni, ktorí ich chceli otráviť najmä dezinfekčnými práškami sypanými do studní a inými vnucovanými ochrannými opatreniami. Túto poveru často umelo vytvárali a zámerne rozširovali jednotliví vodcovia povstania. Cholera sa tak stala iskrou, ktorá zapálila roky skrývanú nenávisť vidieckeho obyvateľstva. Tá bez jasného cieľa a programu povstania prepukla zväčša v nekontrolovateľné rabovanie a neraz viedla k nezmyselnému a surovému vraždeniu. Hlavnými ohniskami povstania boli Zemplín a Spiš.

Povstanie sa začalo koncom júla v okolí Trebišova a odtiaľ sa rozšírilo do stredného Zemplína. Vyvrcholilo na území Solianskeho okresu. Zúčastnili sa ho najmä obyvatelia Zámutova, Jastrabia, Rudlova, Merníka, Čičavy, Komáran a iných obcí. Nepokoje začali v Zámutove, keď ozbrojení sedliaci pod dojmom trávičských správ vyrabovali kaštieľ, zbili miestnych židov, zemepána, fiškála, na smrť ubili správcu a niekoľko dní mučili uväzneného pánskeho sluhu fiškála Huňora. K najväčšej tragédii došlo v Merníku. Tam spojení poddaní z viacerých okolitých obcí drasticky zavraždili zemepána Jozefa Suľovského spolu s ďalšími ôsmimi osobami, vrátane štyroch žien. Medzi zavraždenými bol aj evanjelický farár Jozef Kaciáň a vrchný slúžny sudca Solianskeho okresu Ján Revický, ktorý v kaštieli náhodne nocoval.

Dňa 1. augusta prišiel do obce Soľ bývalý sluha pánskeho fiškála Huňora Jozef Krobeľ, ktorého sedliaci obvinili z otrávenia studní. Na druhý deň ho predviedli pred evanjelického farára Mateja Rojku. Ten neinformovaný o trávičskej povere ho dal dopraviť k vrchnému slúžnemu Jánovi Revickému. Slúžny ho zaradil medzi osoby určené na pochovanie obetí choroby. Na nasledujúci deň opustil Krobeľ Soľ a ušiel do Zámutova, kde ho však uväznili a mučením prinútili priznať sa k otráveniu studní z poverenia vrchnosti a duchovných. Zámutovčania začali búriť richtárov susedných obcí a pripravovať prepadnutie kaštieľa. Do Soli prišli povstalci zo Zámutova, Vole, Rudlova, Hlinného ráno 6. augusta 1831 a spolu s niekoľkými miestnymi sa vybrali na evanjelickú faru s úmyslom zabiť farára Mateja Rojku. Toho však včas varovala suseda a podarilo sa mu ukryť v záhrade. Vzbúrenci sa museli uspokojiť s vyrabovaním a zničením fary. Vyrabovali aj príbytky bohatších židov. Keď Soľania odmietli pripojiť sa k vzbúrencom a tiahnuť s nimi smerom na Vranov, vyhrážali sa im zapálením obce na štyroch miestach. Povstalci ďalej pokračovali smerom na Čaklov, kde vyčínali v kaštieli barónky Meškovej. Pred zotmením dorazilo do Vranova asi 600 buričov, kde pokračovali v ďalšom rabovaní. Povstanie sa skončilo o niekoľko dní po príchode šiestich stotín vojska, ktoré do 12. augusta obsadilo všetky ohniská vzbury. Vojaci pochytali niekoľko tisíc sedliakov, ktorých pozatvárali vo Vranove a okolitých obciach. Tieto smutné udalosti definitívne ukončil štatariálny súd vo Vranove. 119 účastníkov povstania odsúdil na smrť a ďalších niekoľko tisíc na väzenie a palicovanie. Dňa 31. augusta 1831 sa konala poprava 41 sedliakov, ktorých obesili pozdĺž cesty od Čierneho nad Topľou po Vranovské Dlhé. Medzi nimi boli aj dvaja obyvatelia obce Rudlov, a to Michal Masič a Ján Pupko.

V roku 1848 sa v okolitých lesoch rozmohlo pytliactvo, najmä na majetkoch baróna Barkóciho, ktorý preto musel požiadať sudcu, aby celá vec sa riadne prešetrila a v zmysle prijatých zákonov sa zakázal sedliakom lov zveri a vtáctva. K závažným sociálne motivovaným nepokojom došlo začiatkom roku 1845. V januári vtrhli ozbrojení sedliaci z Rudlova, Zámutova a Soli do Šarišskej stolice, kde prepadli opálové bane a banskú osadu na Dubníku pri Červenici. Za pomoci vojska a stoličnej šľachty boli vzbúrenci pochytaní a zvláštnym súdom odsúdení. Ďalšie búrlivé udalosti priniesla onedlho revolúcia v roku 1848/1849.