Cholerová epidémia v roku 1831

V letných mesiacoch roku 1831 zachvátila obec Rudlov cholerová epidémia. Táto doteraz neznáma choroba sa prejavovala „ako akútne infekčné ochorenie, šíriace sa prevažne endemicky, klinicky sa prejavujúce ako akútny zápal sliznice žalúdka a čriev s celkovou intoxikáciou organizmu.“ Choroba prebiehala veľmi rýchlo, inkubačná doba bola väčšinou iba 24 hodín a ochorenie netrvalo dlhšie ako 5 dní. Išlo o bakteriálnu nákazu, ktorá sa prenášala z človeka na človeka. „Zdrojom nákazy je človek, a to chorý, rekonvalescent alebo bacilonosič, ktorý vylučuje stolicou veľké množstvo zárodkov Vibrio cholerae, tie sa dostávajú do vody a odtiaľ späť do tela. Cholera sa teda najčastejšie šíri kontaminovanou vodou. Môže sa prenášať aj prostredníctvom potravy (mlieko, mliečne výrobky, surové ovocie a zelenina), priamym stykom s nakazeným, bielizňou nakazených znečistenou výkalmi, prípadne prostredníctvom múch.“ Chorý väčšinou umieral na silnú dehydratáciu spôsobenú neustálou hnačkou a vracaním alebo na zlyhanie obličiek príp. poškodenie srdcového svalu. Bez odbornej pomoci bola šanca na vyliečenie cca 50%. Ako prevencia ochorení sa odporúča predovšetkým dodržiavanie základných pravidiel hygieny pri práci s potravinami, umývanie rúk a preváraní alebo dezinfekcia vody.
Rizikovou skupinou boli práve ľudia žijúci v zlých hygienických a sociálnych podmienkach, ku ktorým obyvatelia východoslovenských dedín 19. storočia patrili. Počas cholerovej epidémie v roku 1831 sa v celom Uhorsku nakazilo 536 517 osôb, z ktorých sa vyliečilo 298 876 a ďalších 237 641 osôb v dôsledku cholerové nákazy zomrelo. Všetky v tej dobe známe lieky sa ukázali ako neúčinné a lekári ani nepoznali pôvodcu ochorenia.
Cholera sa predtým vyskytovala len v Indii. V roku 1830 ju do Európy zavliekli ruské vojenské jednotky, pôsobiace v Perzii, ktoré sa presúvali do Poľska potlačiť tamojšie povstanie šľachty proti cárskemu Rusku. Vojaci chorobu rozniesli po celom území, ktorým prechádzali. Z Poľska sa následne nákaza, aj napriek proticholerovým opatreniam, dostala v júli 1831 tiež do Uhorska a rozšírila sa najviac na východnom Slovensku.
Ešte predtým, než sa objavili prví nakazení, začali sa zavádzať proticholerové opatrenia v snahe zabrániť rýchlemu šíreniu choroby. Ľudia mali zakázaný voľný pohyb medzi dedinami, malo sa vyrobiť určité množstvo truhiel, vytýčilo sa miesto na cholerový cintorín a do studní sa mali sypať prášky kvôli dezinfekcii vody. Počas epidémie boli zatvorené aj kostoly a neslúžili sa omše. „Duchovným a kňazom bolo zabránené navštevovať chorých a zvoniť zomrelým. Sviatosť zmierenia a posledné pomazanie mali byť chorému vysluhované tak, aby duchovný pastier v nebezpečenstve nakazenia, a rozšírenia nebol…“
Priebeh epidémie v obci Rudlov sa nedá sledovať úplne presne, nedochovali sa totiž gréckokatolícke úmrtné matriky z daného roka. Počet obetí však môžeme vyčítať z kroniky Mateja Rojka, evanjelického farára zo susednej obce Soľ, ktorý uviedol počet obetí všetkých veriacich z obcí Čaklov, Hlinné, Soľ, Rudlov a Zámutov. V Rudlove bolo v roku 1831 celkom 409 veriacich, príslušníkov gréckokatolíckeho (342), rímskokatolíckeho (50) a evanjelického vyznania (13) , z ktorých sa nakazilo 54 osôb a všetkých 54 podľahlo cholere – 44 gréckokatolíkov, 8 rímskych katolíkov a 2 evanjelíci. Prvý prípad nákazy v obci sa vyskytol dňa 29.7. a k prvému úmrtiu došlo o štyri dni neskôr, teda 2.8. Niektorí chorí údajne umierali aj na poli počas žatvy. Posledný nakazený zomrel 27.8.1831.
Z roku 1831 sa nám zachoval úmrtný list matriky rímskokatolíckej, v ktorých môžeme nájsť bližšie údaje – meno, vek a povolanie – o ôsmich obyvateľoch Rudlov, ktorí cholere podľahli. Dáta úmrtia zaznamenaná nebola. Jednalo sa o 2 mužov a 6 žien vo vekovej skupine 40 – 68 rokov, iba jedna žena zomrela vo veku 29 rokov.
V rovnakých dňoch, kedy prebiehala cholerová epidémia, vypuklo tzv. Východoslovenské cholerové, sedliacke povstanie. Hlavnými príčinami povstania spočívali predovšetkým vo veľmi zlej ekonomickej a sociálnej situácii poddaných. Zemepáni neustále zvyšovali svoje nároky na sedliakov, v roku 1830 sa pridala veľká neúroda a v Zemplínskej stolici prepukol hlad a bieda. Bezprostredným podnetom k začiatku povstania však bola tzv. Travičská povera, teda presvedčenie o tom, že zemepáni sa snažia otráviť poddaných tým, že zavádzajú proticholerové opatrenia.

Lucie Gilarová